Kreatívny workshop na našej škole
Čírou náhodou sme sa dozvedeli, že P.E.N. International v spolupráci s Clifford Chance Foundation and SIDCA (Swedish International Development Cooperation Agency) každoročne organizuje v pätnástich krajinách sveta školské kluby, v ktorých sa žiaci/študenti zdokonaľujú v ústnom i písomnom prejave, obohacujú si slovnú zásobu v rodnom jazyku, získavajú solídny prehľad o pôvodnej (národnej) literatúre a v neposlednom rade i ľahší prístup ku kvalitným dielam. V tomto školskom roku sa do spomínanej medzinárodnej aktivity zapojilo aj Slovenské centrum P.E.N., ktoré v spolupráci s učiteľmi slovenského jazyka založilo na Slovensku šesť školských klubov na základných a stredných školách; dva prostredníctvom koordinátorky Vladimíry Komorovskej, prekladateľky a prozaičky, ktorá ich iniciovala v okolí Bratislavy – v Budmericiach na Základnej škole Jána Rašu a v Cíferi , kde žiaci vyplnili vstupné dotazníky o svojom vzťahu ku knižkám a získali zaujímavé informácie o obrane ľudských práv i slobode prejavu.
Celkom prirodzene sme prejavili o túto nevšednú aktivitu záujem, a tak k nám v utorok 11. novembra o 14.00 hodine zavítali prozaici Juraj Šebesta s Vladimírou Komorovskou a básnik Dalimír Stano (Martin Vlado musel z rodinných dôvodov ostať doma), aby našich žiakov, rozdelených do troch skupiniek, zasvätili do základných princípov literárnej tvorby a podnietili ich vstúpiť na budúci školský rok do školského klubu.
Vladimíra Komorovská porozprávala skupinke o svojej próze a prekladateľskej práci, o štandardných a subštandardných (expresívnych) jazykových prostriedkoch, potom s ňou rozoberala preklad detektívnej novely Falošný vinník od anglického autora Johna Tullyho (V sobotu dopoludnia mi volala kamoška Sharon Coleová, že je doma sama. ― Okamžite príď, ― dodala naliehavým hlasom. Sharon sa zvyčajne nadurdila, keď ju niekto nebral vážne. Tak som sadol na bicykel a uháňal za ňou. Pred honosnou vilou zívala dokorán otvorená bránka, ktorou som rovno vošiel dnu. V predsieni som zastal oproti mahagónovému schodisku na huňatom koberci a zakričal: ― Sharon! Nik sa neozýval. Nazrel som do salóna. Ani živej duše. Zamieril som do záhrady obkolesenej ihličnanmi a pustil sa po chodníčku lemovanom hustými krovinami. Na lavičke pod stromom nehybne ležala Sharon s bezvládne ovísajúcimi rukami a vytreštenými očami. Z hrude jej vytŕčala rukoväť noža, zamazaná od krvi. ― Čau! Čo to stváraš? ― zvolal som. Zaklipkala viečkami, nadýchla sa a odvrkla so zmrašteným obočím: ― Nevidíš, že ma zavraždili? ― Ó, sorry... A kto tú vraždu spáchal? ― Ešte som sa definitívne nerozhodla. Nadvihla sa na lakti a rázne si strhla rukoväť oblepenú žuvačkou z pŕs. Tričko mala zababrané kečupom. Názorne predviedla, ako perfektne funguje jej vystreľovací nôž. Vzápätí stlačila páčku a čepeľ sa schovala do rukoväte. ― Mám rozpísanú detektívku, ― oznámila mi vyzývavým tónom. ― Ak zinscenujem dokonalú vraždu, zinkasujem fúru libráčov.), žiaci spoločne preštylizovávali vety tak, aby sa zachoval zmysel i obsah, nahrádzali kľúčové slová synonymami, posudzovali a opravovali svoje výtvory.
Juraj Šebesta zaujal svojich zverencov spomienkami na školské časy i románmi pre mládež Keď sa pes smeje a Venussha (Ťažký týždeň), ktoré sa len tak hemžia hovorovými a nárečovými výrazmi (Na tabuľu naskočil citát: Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Lucia sa usmiala, Tak toto si zapíšem. Ja ale nebudem koža otrocká. Odfotím si poznámky od Saše a doma si ich vytlačím. Treba pracovať moderne, Lucia sa usilovala rozhýbať svalovicu v dlani. Haluz, že Štúr bol taký rebel, však vydali naňho zatykač! A mal domáce väzenie, holý kokos, to ešte čekne na nete. Ale prečo si má pamätať, v ktorom roku napísal Ódu na Hronku? Ľudevít vraj vedel maďarsky, nemecky, latinsky, rusky, srbochorvátsky, usilovne sa učil anglicky a hebrejsky, tvrdila Štubňová. A v prestávkach vymyslel slovenčinu, tvrdím ja. Lenže inú ako dnes! Píš, čo počuješ, kázal. Bez ypsilonu a „ä“, ktoré neznášal . Ani „ľ“ nemal rád. Profka to zle vysvetľuje, vraj jazyk sa vyvíja. Prečo sa potom dnes tolko mladých vracia k Ludevítovi, keť robja akože hrupki?).
Básnik Dalimír Stano vysúkal z hlavy sonet Huby zo svojej básnickej zbierky Samotka (všetky tie báje prastaré / ktoré len ako huba zbieram / spievajte môjmu telu na kare / tak ako teraz / kým zavriem dvere na bare / kým ešte kľučku v ruke zvieram / a kým sa stratím v novom virvare / tak ako teraz / hubový vývar to je viera / a ja tak ľúbim buchty na pare / i tie ich tváre beztvaré / nechám vás v tomto vývare / opustím iba ďalšiu pakáreň / tak ako teraz) a podnecoval žiakov k vlastnej tvorbe, nie div, že z ich tvorivej dielne vyšli celkom vydarené verše od Adama Lančariča zo 7. A Kamarát vietor (Oslovil ma vietor / že budem mať priestor / Pre svoju veľkú túžbu / ako získať šunku / Je to môj kamarát / mám ho veľmi rád / Išiel zdola / rovno do kostola / a odtiaľ do dediny / pre náznak hostiny / Ako tak bežím / tak na zemi ležím / pokúsal ma pes / ktorý utiekol cez les), od Diany Velichovej z 9. A Môj anjel (Prikryli ma krídla anjela / keď som naňho hľadela / akoby ma ovial vánok / zobudil ma ráno / Jeho oči žiarili / ako hviezdy na nebi / Keď sa do nich zahľadím / vystúpim zo záhrady / Zo záhrady plnej kvetov / kde už teba viacej nieto / Zostala som znovu sama / Teraz volám: „Kde si mama?“ / Ozval sa mi zhora hlas / Už neprídem k tebe zas / Už máš inú oporu / Odišla som za horu), od Matúša Lávečku zo 7. A Veverička (sivá veverička / Stíska oriešok / Radostne píska), S vetrom opreteky (Chlapec uháňa na bicykli / už vidí Medailu / Iný ho doháňa), Jeseň (Padajú listy / Školník ich pozhrabúva / Vietor rozfúka), Kalamita (Sneh krásne padá / Zasype celú školu / Doma sa teším), od Sáry Baranovičovej zo 7. A Mojej mame (Biely kvet rozkvitol / A voda tiekla ďalej / Deti sa hrali a rodičia si vyznávali lásku / Veľmi som prosila / aby som sa aj ja raz zaľúbila / Aby mi sľúbil večnú lásku / Moja mama to je môj strážny anjel / moja hviezda, moje všetko / dám jej ten kvet) a Najlepšia kamarátka (Keď som s tebou na nič sa nehrám / som sama sebou / Keď som nemala ľahké obdobie / ty si ma podržala a dodala si mi sebavedomie / Všetko zlé je už minulosť / ale stále nosím v sebe tú zlosť /Som rada že ťa mám / Keď mi mama zomrela a otec nás opustil / neverila som že u niekoho nájdem ešte takú dôveru), ba i od kolegyne Ivany Štibranej Jesenná (Jeseň ma dráždi / Strácam sa v daždi / Nie je mi zima / V lese sa skrývam / Som celá biela / Som taká celá / Neznelá veta / Na kraji sveta / A teba mám už dosť / Nepozvaný hosť), Čajová (Dva hrnčeky na stole / Môj a tvoj lipový čaj / Jeden pohľad napovie), Vzletná (To už som vzlietla / Či už mi nehrozí pád? / Zachytíš ma ty?), Doba (List spadol na zem / Naplnený čas farieb / V srdci listopád).
Kreatívny workshop splnil svoj účel, tešíme sa na budúcoročný školský klub.
.jpg)
.jpg)
